Zuzana Dubcová *zuz*
Adventný zvyk
Neviem kedy som si to vymyslela, ale určite to bolo pred viac ako piatimi rokmi. Nič ma nestojí, ale dá mi veľa. Je to celkom jednoduché. Tento rok to už nestihnete, ale predpripravíte sa na ten budúci. Advent.
Kým si nájdeš miesto pod slnkom,začne sa stmievať! Zoznam autorových rubrík: Z denníka jednej rodiny, Úvahy, One story, Spomienky, Aj to sa stáva, Mňam a ham, Súkromné, Nezaradené
Neviem kedy som si to vymyslela, ale určite to bolo pred viac ako piatimi rokmi. Nič ma nestojí, ale dá mi veľa. Je to celkom jednoduché. Tento rok to už nestihnete, ale predpripravíte sa na ten budúci. Advent.
Pôjdeme na hody. Tešili sme sa. Budú zákusky,alebo putráše, ako hovorieva moja teta Anna. Bude kačica alebo možno hus. Pôjdeme na kolotoče. Presne na toto sme sa tešili. Ako deti. Hody, to bola veľká udalosť.
Stretávam ich už dlhší čas. Ráno, v obchode. Slušní chalani, v slušne mladom veku medzi 20-40 rokov. Presne viem, kedy prišli po víkende z domu. Od mamy, manželky, priateľky.
Za mojich mladších čias, keď som chodievala na internát v nedeľu podvečer, vždy som ich stretávala. Boli dve, obe v rokoch. (trošku staršie ako teraz ja). Chodievali autobusom o šiestej k vlaku.
Vždy tichá, pokojná, príjemná. Za roky,čo sme boli konškoláčky som ju nepočula na niečo sa sťažovať, alebo mať výrazne iný názor. Vyznala sa v chorobách a vedela veľmi dobre podať prvú pomoc. Nečudo. Mama bola roky zdravotnou sestrou v nemocnici. O prvej pomoci viem preto, lebo keď sme rozbili sklo na polici v triede a Jana to schytala na členku, ona jediná vedela čo a ako. Špongiou zatlačila a tričkom z kohosi telesnovýchovnej výbavy obviazala. A letela do zborovne. Nie preto, aby žalovala, ale pre otca – učiteľa.
Ona sama má tri deti. Dvoch synov a medzi nimi dcéru. Vychovávali ich prísne, ale poriadne. Všetci traja pracujú, majú svoje rodiny, dve skončili vysokú školu. Oni s mužom postavili dom, každému dieťaťu umožnili naštartovať svoj život v ňom a pomohli mu do vlastného. Nie financiami, ale prístupom.
Čakala som na zastávke autobusu, v hlúčiku ľudí. Ano, boli sme tam ako husi, všetci na jednej kope. Prišiel autobus. Stála som asi piata od dverí. Predo mnou bola pani s dcérou a bokom stáli dve staršie panie. Prišli medzi prvými, boli tam určite predomnou. Dvere autobusu sa otvorili a na mňa sa niekto vyslovene natlačil. V o vnútri bolo voľných už len pár sedadiel, tak možno preto. Obrátila som sa. Prepáčte, ale my sme tu stáli skôr. Sa nerozčuluj, šak nič sa nedeje. To ma, pravdupovediac nahnevalo a tak som mu zastúpila cestu.
Bolo mi to celkom cudzie. Nikdy som nežila s alkoholikom, dokonca v mojom okolí sa nikto taký asi ani nevyskytoval. Iste, stalo sa že otec si vypil viac ako treba. Raz či dvakrát. Mama s babkou mu vždy nadávali a jeho na druhý deň šialene bolela hlava. Mama mu dávala studené obklady a babka povedala, že tak je mu treba. Nemá strebať.
Pozri sa na mňa,jak som dopadla. Bojím sa sama ísť čo len do obchodu. Aj do kostola.
A potom 263€. Od mladosti bol čiastočný invalid. Mal jednu nohu kratšiu a samozrejme na ňu pri chôdzi napádal. Okrem toho nič iné.
Je len na nás ako to robíme a ako to učíme robiť svoje deti.
Nebola som,len som šla okolo a nedalo mi nenafotiť to!
Keby som sa nebál – niečo by som šlohol, aby som ju trocha zobudil ....
Spýtal sa ma celkom nevinne môj manžel,keď doobeda odchádzal do práce.
Škoda,že sa to nepodarilo.Škoda,že nás bol len milión, škoda,že nás bolo len niečo cez 50%. Mohli sme sa vyjadriť a mnohí sme sa aj vyjadrili. Škoda,že zrovna takto.Mali sme šancu,nevyužili sme ju. Áno, bude ďaľšia šanca ... o päť rokov. Ale pre koľkých z nás už môže byť vtedy pomerne neskoro ... Aj tak verím,že Iveta by bola lepšou prezidentkou ako Ivan bol a bude. Akurát nám to v najbližších rokoch nebude môcť ukázať. Vážení priatelia, škoda!
Včera som sa zúčastnila školenia BOZP. Povinne, každé dva roky sa musíme preškoliť. Tento raz si prizvali mladú slečnu alebo pani z RZP Trenčín. Vraj nám porozpráva niečo o prvej pomoci. Nesporne, zaujímavé veci. Ale mňa zaujalo iné. Kam vraj budeme volať, ak sa stane nejaké nešťastie. Viacerí z nás (aj ja sama) sme odpovedali že na 112. Asi pod vplyvom reklamy,ktorá na nás denne útočí. Jej odpoveď bola – 155 a 112. Viete,aký je medzi nimi rozdiel? Spýtala sa. Na 155-ke to zdvihne vždy zdravotník. Najčastejšie vraj zdravotná sestra, ktorá môže pomôcť aj na telefóne. Na čísle 112 je buď hasič,policajt,alebo záchranár. V budúcnosti by tam mali byť všetci traja zároveň. Dnes tomu tak ešte nie je. Takže,ak v dobrej viere a ochote niekomu pomôcť vytočíte 112, môže sa stať, že sa ozve hasič,ktorý vás aj tak bude musieť prepojiť na 155. Tak ma napadá, nestrácame tým drahocenné sekundy? Aj tie, čo nám v reklame merajú stopkami?
Stál pred obchodom, v ruke fľaša piva. Bolo ráno pol ôsmej. Nazdaaar, usmieval sa na mňa už z diaľky. Čo tu robíš tak skoro? Čakám na brata, ideme na nejakú brigádu. Vieš, nejaké prachy sa mi hodia, mám suchoty.
Premýšľam nad tým,prečo sa dnešné deti správajú tak,ako sa správajú. Nechcem všetky odsudzovať,ani sa nikoho zastávať. Tak ako aj dospelí sú dobrí, rozumní,zlí aj hlúpi. Ibaže dospelí sú za svoje činy právne zodpovední. A tieto decká nad takým niečím ešte nepremýšľajú. Svet je pre ne gombička. Nechcem morálne kázať. Chcem len poukázať,že toto sa stáva a možno aj všeličo horšie.