Preto som bola prekvapená, keď som sa dozvedela že je chorá. Vážne chorá. Do telefónu sa zle plače. Môžem to potvrdiť. A ťažko sa vyjadruje bolesť a spoločná účasť. Preto som mala odvahu len raz. Viac som jej nevolala. Nie som práve najodvážnejšia, však? Radšej som ju išla navštíviť. Plakalo sa nám lepšie, keď sme sa držali za ruky.
Keď jej bolo lepšie, vždy sa návšteve potešila. Aj tú kávu si musíš spraviť sama, pozri aká som ja nemožná! Ale mne to nevadí. Spravím aj tebe? No, ja by som nemala. Ale dám si. Slabú. Smiali sme sa, keď mi ponúkala čokoládový dezert. Ona nesmela pre chorobu, ja pre kalórie. Čo s tým budem robiť? Každý mi nosí sladkosti. Akurát ty si mi doniesla niečo, čo môžem. Ano. Lebo som si to overila. Mohla ananás. Vybrala som jej ten najvoňavejší. Olúpala, nakrájala. Zjedla jedno koliesko. Viac nezvládla, ale aj tak ma potešila, že jej chutí.
Zaujímala sa o všetky novinky, keď jej bolo lepšie, pomáhala dcére s účtovníctvom. Dokonca mi skritizovala novú farbu vlasov. A to bol veľký posun. To bolo ako voľakedy. Diskutovali sme o móde a o chlapoch. Vôbec jej nevadilo, že má o 15 rokov viac ako ja. A že v móde si viac rozumiem s jej dcérami. Ani že chlapov máme už dávno poriešených.
Potom prišla jeseň. Dozrievalo hrozno. Prídem keď bude dozreté, hovorím jej do telefónu. Nie, to už bude neskoro. Ja ich už jesť nebudem, hovorí mi. Čo ti šibe? Čoby si ich nejedla?
Neverila som, ale aj tak som prišla. Choroba postupovala rýchlymi krokmi. Už sa so mnou nehádala. Už ani nehovorila že má v dome neporiadok. Dokonca ani nechcela ísť do pivnice ako v lete. Čím statočne vytáčala každú návštevu, ktorú o to prosila. Tak som jej pivnicu natočila na video a ukázala jej ju v telefóne - potom museli obe dcéry upratovať, za čo mi boli „veľmi vďačné".
Potom sa to celé pokazilo. Stále som neverila že sa blíži koniec. Veď koľkokrát sa to zvrtne a človek vyzdravie?
Na pohrebe zvyčajne hovorím príbuzným, že tam, kde ich milovaný teraz je, je mu isto lepšie. Teraz som nemala slov. Nevedela som čo povedať. Lebo ona tam ísť nechcela. Tak veľmi chcela žiť. Nebolo jej dopriate.
Mala som len dve sesternice. Jednu, s ktorou sa sotva poznám a túto. Moju najbližšiu a najobľúbenejšiu.
Vedela som že mi bude chýbať, ale nevedela som, že až tak veľmi veľmi veľmi.
