Na prvého mája

Autor: Zuzana Dubcová *zuz* | 30.4.2012 o 16:00 | Karma článku: 7,78 | Prečítané:  620x

Na prvého mája sme mali povinnú prechádzku mestom. My, ako študáci chemickej priemyslovky, sme museli chodiť v bielych plášťoch. To bola hanba! Písal sa rok 1988 a ja som bola ako už tradične zaľúbená do nejakého inoškoláka, ktorý nemusel byť v sprievode v plášti. Alebo tam možno nemusel byť vôbec. Ale, čo ak by tam náhodou bol?

 

Pod plášťom sme mali samozrejme normálne oblečenie a plášť mal aj vrecká, kam sa zmestila igelitka. Do nej sa potom zhúžval ten plášť. A my sme zas vyzerali normálne. Ako normálne pojašené pätnástky. Ale pretrpieť ten čas, čo sme išli v zástupe v tých plášťoch ...

Dievčatá, zaraďte sa. Nesmejte sa. Nerozprávajte nahlas. Nerozprávajte. Sledujte súdruhov na tribúne. Dievčatá, choďte za ostatnými, nenechávajte také medzery. Ako to zvrchu vyzerá. Čo si pomyslia súdruhovia na tribúne. Súdruhovia na tribúne boli riadne znudení, ale snažili sa. Nasadili úsmevy, aj nám mávali. My sme nemávali. Mávatká niekto ukradol a tie čo neukradol niesli štvrtáci. Akože naposledy v bielych plášťoch. Tak nech si to užijú.

Potom sme mali voľno a mohli sme ísť na zmrzku a tváriť sa zas tak nezáväzne, akože my nič, my sme si len tak odskočili z intráku. Ale hlavnou úlohou bolo neostať májovou svinkou.

Asi tak desať rokov predtým som sa na sprievod tešila. Mohla som mať krátku sukňu a silonky! Aj keď nebola nedeľa a nešlo sa do kostola. Aj novú blúzku mi mama nachystala a vyžehlené mašle do vlasov. Akurát tie vlasy mi česal ocino a nebolo to teda bohviečo. Lebo moja mama, vtedy ešte zamestnankyňa RaJ Trnava musela byť v práci, aby tomu hladnému davu nachystala jedlo. A to bola ďalšia priorita. Žiadne čakanie v rade na cigánsku. Ale pekne zadným vchodom priamo k mame. A tam aj cigánska, aj zákusky a malinovka! Celá na vlastno iba pre mňa.

A mama, hneď ako ma zbadala, brala do ruky kabelku a hrebeň a poďme na chodbu. Hneď som vypadala k svetu. Teda ona povedala. Občas sa stalo, že aj pančucháče boli ešte celé a ešte aj biele, aspoň kde tu. Ale to len kým sme nešli na kolotoč. Tam sa to všetko tak krásne pokazilo. Moje oblečko, moje copy ale najviac môj žalúdok.

My, deti zamestnancov, čo mali skvelých zamestnávateľov s alegorickými vozmi sme sa mali fajn. Vyfasovali sme mávatká, všelijaké odznaky a aj lístky na jedlo, pitie a na kolotoč. Ja som sa vedela pekne usmievať, a tak na jedlo som dostala aj po tri lístky. To sme si potom nechali zabaliť pre babku, lebo ona už nemusela do sprievodu. Alebo nechcela? To už neviem, ale cigánsku si dala rada.

A najlepší sprievod bol ten, keď sme sa navzájom stratili. Najviac sa stratil môj brat. Ono to bolo tak. Najprv sa nám stratil oco. Nechal nás na starosť tete Vlaste. Vlasta išla do stánku pre pivo a stretla tam Joža a na nás zabudla. My sme sa teda posúvali dopredu, lebo sme stáli v rade na niečo (už neviem na čo). Nato môj brat povedal, že on nebude stáť v rade, ale počká na chodníku. Lenže potom tam bolo akosi veľa ľudí, a brat bol malý a ani Vlasta tam nebola.

A potom som sa usoplená pýtala jedného pána, či vie, kde je hotel Karpaty, lebo tam je moja mama. Vedel. Tak sme sa tam stretli. Mama, tato, Vlasta a ja. Akurát brat chýbal. Ale toho sme nechali vyhlásiť rozhlasom, a potom ho niekto našiel a vrátil nám ho. Škoda.

Voľakedy na prvého mája voňal orgován. A dnes, čuduj sa svete vonia tiež. Cítite?

 

 

p.s. perexfoto požičané z fotky.sme.sk od Katy111

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?