Ano, priznávam, inšpirovala ma jedna koza

Autor: Zuzana Dubcová *zuz* | 3.3.2011 o 9:05 | Karma článku: 8,15 | Prečítané:  1468x

Bez mučenia, je to tak. Koza, dokonca aj kôň. Ale príbehy sú moje. Nefalšované, skutočné, po rokoch oprášené.

Leto 1986. Krása. Doma dve malé mačiatka, Micka a Cicka, brat, rodičia, babka. Ja som odchádzala do pionierskeho tábora. Do Púchova. Viezli nás z Trnavy 4! autobusy. Detí ako smetí. Už pri čakaní sme sa zoznámili s Monikou. Čakali sme totiž v abecednom poradí a Monika bola posledná s priezviskom na P a ja zas prvá na R. A od toho momentu sme boli nerozlučné. Monča mala brata, staršieho, ktorý išiel do tábora s nami. Môj mladší brat v rámci pokoja v tábore ostal doma.

Púchov bol inak dosť ďaleko, mali sme asi dve cikpauzy. Na prvom odpočívadle nič nebolo, zato na druhom bol motorest. Tam som rozmenila svoju dvacku od babky. Na kofolu. Vyfasovala som na  len málo sladký čaj. A kofola bola kofola. Už vtedy.

V tábore nás rozdelili podľa celkom iného princípu, ako pri nastupovaní, a tak tiekli prvé slzy. Monikine. Trochu aj moje, aby sa nepovedalo. Náš krehký vzťah bol rozdelený. Boli sme každá v inej skupine a videli sme sa len pri jedle. Zato v mojej skupine bol jej brat. A on. Moja prvá táborová láska. Juraj Ž. z Ružomberka. (celulózka) Vďaka autobusovým stykom s Mončiným bratom sme sa s Jurajom pomerne rýchlo zoznámili a nadviazali kontakt. On do mňa hodil loptu a ja som mu ju hodila späť. A viac si ma nevšimol.

Keďže mi do posudku zo školy (som naň čakala asi týždeň v napätí, či som schopná, alebo nie) napísali, že spievam v zbore, bola som nominantkou na večernú spevácku súťaž. Za našu skupinu. Povzbudzovali ma všetci. Myslím, že od radosti, že oni nemusia spievať pred nastúpeným táborom. Bez hudobného doprovodu, len tak, naživo. Dopadlo to katastroficky. Iné je spievať, hoci aj sólo v zbore a iné len tak bez prípravy. Ale prežila som . tretie miesto z desiatich. Celkom dobré.

Myslela som, že budem hviezda, ale nebola som. Efekt, aký som nečakala, mala podvečerná súťaž. Ako som sa v nej ocitla už neviem, ale viem, že som mala modré plátené nohavice a žlté tričko. A myslela som si, že vyzerám ohromne sexi. Jedna z úloh bola namotať cukrík priviazaný na nitke čo najrýchlejšie na jazyk. Prvé miesto. Neskutočné!

To bola popularita. Na druhý deň ráno som mala tri pozvania k jazeru na kúpanie. Škoda, že som využila len jedno, a aj to od toho najmenej perspektívneho. Potom už pršalo a pršalo. Až do konca pobytu. V autobuse sme s Klaudiou, mojou novou kamoškou už boli ostrieľané táborníčky. Pri poslednej vatre dostala Klaudia prvú pusu a ja prvý darček od chalana. Od Monikinho brata.

Monča bola v inom autobuse, videla som ju len krátko, veľmi plakala. Zaľúbila sa a on bol samozrejme z okolia celulózky. Nič perspektívne. My sme sa s Klaudiou celú cestu rehotali ako kone.  Lebo hlavná vedúca Majka mala na krku cucflek rozmerov ako malý citrón a my sme si len tak domýšľali, ako sa jej to tam asi vyskytlo. A či to bol od zdravoťáka Joža, alebo od kuchára Milana.

To, že sme to vyšetrili až doma je len bonus. Bol od šoféra autobusu č.3.

Didi a Jožko,ďakujem za inšpiráciu.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

KOMENTÁRE

Renzi dal sám sebe mat. Dostala ho aj Európa?

Taliansky výsledok je politicky nepomerne ďalekonosnejší než rakúsky.

SVET

Taliansky premiér Renzi po prehre v referende podá demisiu

Hlasovanie zaznamenalo vysokú účasť.


Už ste čítali?