Na prvého mája sme mali povinnú prechádzku mestom. My, ako študáci chemickej priemyslovky, sme museli chodiť v bielych plášťoch. To bola hanba! Písal sa rok 1988 a ja som bola ako už tradične zaľúbená do nejakého inoškoláka, ktorý nemusel byť v sprievode v plášti. Alebo tam možno nemusel byť vôbec. Ale, čo ak by tam náhodou bol? pokračovanie článku
Sedeli sme v spoločenskej miestnosti, lebo chodba dolu bola plná. Bola nedeľa. Návštevný čas. Aj keď tu sa tak striktne nedodržiaval. Museli sme sa podpísať do návštevnej knihy, lebo sme išli hore. Ošúpané linoleum na schodoch poznalo aj lepšie časy. Z kuchynky sa šírila pekná vôňa. Baby pečú medovníčky. Budeme mať besiedku. pokračovanie článku
V Trnave a okolí nastal nový boom. Syr. Vlastný. Z mlieka. Všetci moji kolegovia ho už skúsili, niektorí už toľkokrát, že doniesli aj do roboty ochutnať. Tak som sa teda na to dala aj ja. pokračovanie článku
Sedela na lavičke vonku. Netrpezlivo klopkala šlapkou o chodník. Chcela si zapáliť cigaretu, ale potom si to rozmyslela. Poď dnu. Je tam zima, prechladneš. Nie, počkám tu. Chcem ich vidieť hneď ako prídu. pokračovanie článku
Sobota doobeda, malá dedinka, malé kvetinárstvo. Čakáme v rade, napriek malej predajni majú zákazníkov toľko, že by sa nemuselo hanbiť ani veľké kvetinárstvo. Je tam útulne, oči mi behajú kadetade po policiach. Aj toto by sa mi hodilo, aj tamten kvet by som mala kam umiestniť. pokračovanie článku
Stretla som ho na schodoch. Rútil sa dolu, skoro ma nabral. Opatrne, hovorím, mu, nie je kam sa ponáhľať. Ba práveže hej, odvetil a už ho nebolo. pokračovanie článku
Bola energická, usmievavá. Málokedy bolo pre ňu niečo problémom. Pracovala v mužskom kolektíve a stále o ňom hovorila veselé historky. Často sme si mailovali, občas sa navštívili. Volávali sme si málokedy. Do práce som jej volať nesmela, na dispečingu mali telefóny nahrávané. A doma sme sa nechceli otravovať telefónmi. Radšej sme sa stretli. pokračovanie článku
Neviem kedy som si to vymyslela, ale určite to bolo pred viac ako piatimi rokmi. Nič ma nestojí, ale dá mi veľa. Je to celkom jednoduché. Tento rok to už nestihnete, ale predpripravíte sa na ten budúci. Advent. pokračovanie článku
Mám kamošku Majku. S manželom – Patrikom sa rozhodli zostať bývať vo veľkom rodinnom dome spolu s Patrikovými rodičmi a jeho starými rodičmi. Majka nebýva na Slovensku,preto sa novinky dozvedám väčšinou mailom,alebo telefonicky. Tento mi však porozprávala osobne. U nich doma. pokračovanie článku
Keďže je to moja prvotina, na konci sa Vám zverím s inováciami, ktoré ma napadli až potom, ako som tento zázrak dokončila. Ale najprv malé uvedenie do problému. Mali sme hody. A moja mama zas vymýšľala, že čo napečieme. Keď sa mi zdalo, že už vymýšľa príliš, povedala som, že urobím nový - kokosový. A bolo to. pokračovanie článku
Pôjdeme na hody. Tešili sme sa. Budú zákusky,alebo putráše, ako hovorieva moja teta Anna. Bude kačica alebo možno hus. Pôjdeme na kolotoče. Presne na toto sme sa tešili. Ako deti. Hody, to bola veľká udalosť. pokračovanie článku
Ako to dopadlo? Ja som zavolala dotyčnej Lenke. Aby prišla. Ona prišla. Ja viem čo asi chcete, viem. Hej? A čo chcem? Že kde som bola. Nie Lenka, ja nechcem vedieť kde si bola. Ja len chcem aby si to povedala svojej mame. Aby som jej nemusela zahmlievať. A nechala som na Lenke, ako, kedy a kde to urobí. Ale keďže je tento príbeh aj o dôvere, tak konkrétne rozuzlenie v rámci dôvery, medzi nami "sedemnástkami" nechám na Vašu fantáziu.
Môj syn s partiou chcel stanovať. U nás v záhrade. Každý rok tam stojí stan, tak prečo nie aj tento, hovorím si. Dobre. Jedno pekné popoludnie, na konci leta – vyrástli stany tri. pokračovanie článku
Mám kamošku Majku. S manželom – Patrikom sa rozhodli zostať bývať vo veľkom rodinnom dome spolu s Patrikovými rodičmi a jeho starými rodičmi. Majka nebýva na Slovensku,preto sa novinky dozvedám väčšinou mailom,alebo telefonicky. pokračovanie článku
Stretávam ich už dlhší čas. Ráno, v obchode. Slušní chalani, v slušne mladom veku medzi 20-40 rokov. Presne viem, kedy prišli po víkende z domu. Od mamy, manželky, priateľky. pokračovanie článku
Mám kamošku Majku. S manželom – Patrikom sa rozhodli zostať bývať vo veľkom rodinnom dome spolu s Patrikovými rodičmi a jeho starými rodičmi. Majka nebýva na Slovensku,preto sa novinky dozvedám väčšinou mailom,alebo telefonicky. pokračovanie článku
Mám kamošku Majku. S manželom – Patrikom sa rozhodli zostať bývať vo veľkom rodinnom dome spolu s Patrikovými rodičmi a jeho starými rodičmi. Patrik má sestru aj brata. Obaja bývajú mimo mesto a navštevujú rodný dom len zriedka. Takže obsadenie: babička a dedko (Patrikovi starí rodičia), starká a starký ( Patrikovi rodičia), mamička a ocko (Majka s Patrikom) a Lenka a Katka (deti). Majú poschodový dom ( kocku, populárnu v 80tych rokoch). Mladá rodinka býva hore na poschodí. Pomocou rodiny si poschodie prerobili na samostatný byt. Ostatní bývajú dolu. Pristavili babičke aj dedkovi dve izbičky,aby sa netlačili,a mali voľnú hosťovskú izbu pre návštevy. Všetci majú spoločný dvor i záhradu. Majka nebýva na Slovensku,preto sa novinky dozvedám väčšinou mailom,alebo telefonicky. pokračovanie článku
Povedala raz jedna stopárka môjmu kolegovi, keď ju doviezol až pred dom. Ale to skuvíňanie, čo vyšlo z neho, keď zatvorila dvere, to už nepočula. Kolega mal totiž 6 detí. pokračovanie článku
Za mojich mladších čias, keď som chodievala na internát v nedeľu podvečer, vždy som ich stretávala. Boli dve, obe v rokoch. (trošku staršie ako teraz ja). Chodievali autobusom o šiestej k vlaku. pokračovanie článku
Teda, presnejšie, nie hocijaký dôchodca. Chcem byť dôchodca, ako sú moji rodičia. Obaja, spolu, v jednom dome. Spoločne gazdujú. Spoločne sa jedujú. Spoločne nadávajú na nepodarené deti a vnúčence. pokračovanie článku
Vždy tichá, pokojná, príjemná. Za roky,čo sme boli konškoláčky som ju nepočula na niečo sa sťažovať, alebo mať výrazne iný názor. Vyznala sa v chorobách a vedela veľmi dobre podať prvú pomoc. Nečudo. Mama bola roky zdravotnou sestrou v nemocnici. O prvej pomoci viem preto, lebo keď sme rozbili sklo na polici v triede a Jana to schytala na členku, ona jediná vedela čo a ako. Špongiou zatlačila a tričkom z kohosi telesnovýchovnej výbavy obviazala. A letela do zborovne. Nie preto, aby žalovala, ale pre otca – učiteľa. pokračovanie článku
Bez mučenia, je to tak. Koza, dokonca aj kôň. Ale príbehy sú moje. Nefalšované, skutočné, po rokoch oprášené. pokračovanie článku
V prvom rade chcem upozorniť, že moju svokru mám rada a vďačím jej za veľa múdrych rád a niekoľko receptov, ktoré som tu zverejnila. Svekruša sa proste hovorí manželovej mame u nás na západnom Slovensku. Ale v telefóne ju mám ako babku božku. Fakt. pokračovanie článku
Ona sama má tri deti. Dvoch synov a medzi nimi dcéru. Vychovávali ich prísne, ale poriadne. Všetci traja pracujú, majú svoje rodiny, dve skončili vysokú školu. Oni s mužom postavili dom, každému dieťaťu umožnili naštartovať svoj život v ňom a pomohli mu do vlastného. Nie financiami, ale prístupom. pokračovanie článku
V súvislosti so snehovou kalamitou, ktorú sme nedávno spomínali a bola takto nejako v januári 87, spomenuli moji rodičia celkom inú kalamitu, ktorá sa im prihodila. Teraz, po rokoch sa tomu smejeme,ale vtedy, ako oni sami spomínajú - im nebolo všetko jedno. pokračovanie článku
Roky rokovité, keď sme boli malí a darčeky nám nosil ešte ježiško a keď polnočná svätá omša bola dosť nedosiahnuteľná,lebo sme zvyčajne odpadli o 23:15 a babka nás zakázala budiť do tej zimy a snehu .... vtedy, keď sme darčeky merali detskými očami a nie peniazmi, vtedy sa to stalo. pokračovanie článku
Je mi jasné, že všetci asi frčíte na medovníčkoch, medvedích labkách, vanilkových rožtekoch. Ale - aj niečo slané pod zub by sa "šiklo". Ak aj nie na vianočný stôl, tak na ten silvestrovský celkom isto. pokračovanie článku
Pred sedemnástimi rokmi ( a jedným dňom) som sa vydávala. Presne ako včera. V sobotu. Menil sa čas, všetci chodili po cintorínoch, len ja som si zmyslela, že sa vydám. Lebo bol pekný dátum. 30.10.1993. pokračovanie článku
Že ste to ešte nepočuli? Celkom jednoduchý,zvládne aj začiatočník. pokračovanie článku
Čakala som na zastávke autobusu, v hlúčiku ľudí. Ano, boli sme tam ako husi, všetci na jednej kope. Prišiel autobus. Stála som asi piata od dverí. Predo mnou bola pani s dcérou a bokom stáli dve staršie panie. Prišli medzi prvými, boli tam určite predomnou. Dvere autobusu sa otvorili a na mňa sa niekto vyslovene natlačil. V o vnútri bolo voľných už len pár sedadiel, tak možno preto. Obrátila som sa. Prepáčte, ale my sme tu stáli skôr. Sa nerozčuluj, šak nič sa nedeje. To ma, pravdupovediac nahnevalo a tak som mu zastúpila cestu. pokračovanie článku
Moja babka a ja sme boli spiklenci. Celoživotní. Teda, sme ešte aj teraz, ale to by sa ťažko vysvetľovalo, to si nechám pre seba. Babka ma ľúbila veľmi. Bratovi síce vyvárala na želanie, ale iba mňa brávala na večerné dišpury. Aj k susedovej babke na lavičku som mohla iba ja. Peter nie, lebo to bol čert. pokračovanie článku
Nikdy som tomu nerozumela. Prečo sa nemocnici tak bránia. Nevolaj sanitku, oni si ma tam nechajú, hovorila mi nedávno mama, keď som s ňou bola prinútená ísť na pohotovosť. Do nemocnice ma nedávajte, oni ma tam nechajú umreť, hovorila moja babka. pokračovanie článku
Kým si nájdeš miesto pod slnkom,začne sa stmievať!
481403867 / aktuálne: 
dubcovazuzgmail.com
Čo ma zaujaloTýmto článkom bloger
klikol/klikla na karmu.
